Henrich Krejča: Afrika je láska na prvý pohľad

Prečo ťa najviac láka Afrika? Koľko ciest si už podnikol do Afriky?

Afrika ma láka odmalička, veľa mi o nej rozprával otec. Keď som mal dvanásť rokov, daroval mi knihy od Zikmunda a Hanzelky, o ich ceste po Afrike. Okamžite som sa do tohto kontinentu zamiloval. Do Afriky som pricestoval prvýkrát v roku 1998, aby som s priateľmi vyšiel na horu Kilimandžáro. A keď som sa z vrcholu pozrel dole, povedal som si, že sa musím vrátiť a všetko to tam prebádať. Odvtedy som bolo na čiernom kontinente tuším 16 či 17 krát. Nakrúcal som tam dokumenty pre rôzne nadácie, pre našu televíziu, alebo som sprevádzal turistov. No najviac som Afriku precítil na našej pol ročnej ceste skrz kontinentom, od severu na juh.

Ktorá bola najťažšia a hlavne prečo?

Istotne práve táto cesta, ktorú sme nazvali Slnko a tiene Afriky. Vznikol z toho osemdielny seriál, ktorý vysielala televízia Markíza. S mojim kamarátom Matúšom sme postupne prešli 13 afrických krajín a asi 35 tisíc kilometrov. Začali sme v Maroku, pokračovali cez Západnú Saharu, Mauritániu, Burkinu Faso, Niger, Nigériu, ďalej Kamerun, Gabun, Republiku Kongo a Demokratickú republiku Kongu, potom Zambiu, Botswanu a cestu sme skončili v Kapskom meste v Juhoafrickej republike. Táto cesta bola skúška prežitia v extrémnom prostredí ako aj skúška priateľstva. Chceli sme priniesť svedectvo o tomto kontinente, potvrdiť či vyvrátiť mýty, stretnúť domorodé, civilizáciou takmer nedotknuté kmene v obkolesení divokej prírody, a čo najviac nazbierať filmového a fotografického materiálu.

Ako si vyberáš destinácie? Čím ťa krajina musí zaujať? Hľadáš nejaký príbeh či dobrodružstvo?

Vždy je to trochu o tom, že chcem objaviť niečo z nepoznaného alebo málo známeho sveta. Myslím si, že napríklad Kongo je to pravé miesto. Akosi stále verím, že uprostred pralesa ešte žijú dinosaury (smiech ). Od ľudí veľakrát počúvam vety, že svet je už celkom prebádaný, že už niet veľmi čo objavovať. Ale myslím si, že sa mýlia. Konžský či brazílsky prales ešte toho veľa povie, rovnako i Antarktída, nekonečná ruská zem, ako i oceány. I okolo nás je toho stále veľa tajomného. Nie všetci majú chuť ísť  do extrému, a im práve hovorím, že i v tých komerčných destináciách sa dajú nájsť vzácne, očiam turistov ukryté miesta, ktoré nás obohatia. Stačí len odbočiť z hlavnej cesty a veľa sa rozprávať s miestnymi ľuďmi.

Keď ste išli autom do Konga, do krajiny, kde veľa ľudí nechodí, ako si hľadal informácie?

Mali sme celkom slušné ruské mapy, rovnako i francúzske knihy. Veľa sme zisťovali od lokálnych staršinov, ako i bežných miestnych ľudí. Samozrejme, museli sme byť opatrní a informácie preverovať, ale najhlbšia studňa poznatkov sa skrýva u domácich ľudí. Chce to čas, ale ak ste úprimní, dáte srdce na stôl, a dodržujete pravidlá, získate si ich a vrátia vám to mnohonásobne. A títo ľudia sú tým pravým bedekerom na cestách.

Cestuješ sám alebo s niekým? Aké musí mať tvoj ,,parťák“ vlastnosti?

Veľa som cestoval sám. A nerobí mi to vôbec problém. Má to obrovskú výhodu. Ste samozrejme odkázaní na pomoc druhých, teda cudzích, ale odkázaní aj na rozhovor s nimi. Zároveň ako cestovateľ samotár vzbudíte pozornosť oveľa rýchlejšie, než skupinka turistov s foťákmi na krku. V takejto skupinke ste zaujímavý pre obchodníkov, keď ste sám, máte veľkú šancu sa dostať do domu miestnych, bývať s nimi, vidieť ich kolorit života, ich kuchyňu i koníčky. Každý deň je na knihu. Niektoré cesty som prešiel v expedičnom tíme. To má samozrejme úplne iný rozmer. Či už cestujete sám, alebo v skupine, treba mať otvorené oči, nasávať informácie, ale samozrejme byť i ostražitý.

Akú majú Slováci utkvenú predstavu o čiernom kontinente a nie je podľa teba pravdivá?

Že tam umriete na choroby. To najčastejšie počujem. No, popravde, nikde som sa zdravotne necítil tak dobre ako v Afrike. Až na jediný prípad, keď som nakrúcal v Sudáne a dostal dvojdňovú vysokú horúčku, no tretí deň bola preč. Dohromady som v Afrike, ak spočítam všetky cesty, strávil asi dva roky, a mal som raz už spomínanú horúčku, a asi dvakrát jednodňové žalúdočné prehánky. To je, v porovnaní s dĺžkou času, ktorý som tam prežil, naozaj nič. Pochopiteľne, je treba absolvovať všetky povinné, a myslím si, že i odporúčané očkovania, dávať si veľký pozor na vodu i stravu, vždy po kontakte s ľuďmi si umývať ruky, repelentovať sa proti komárom, atď. Ak to rešpektujete, nemusíte sa zas až tak báť. Ani nikto z mojich turistov, ktorých som v Afrike sprevádzal, neochorel žiadnou africkou chorobou, ani po návrate domov.

Čo choroby? Dostal si nejakú?

Viac ako v Afrike som sa natrápil v Latinskej Amerike. Veľa dní sme strávili s miestnymi ľuďmi v delte rieky Orinoka vo Venezuele. No ako to už býva, čím dlhšie ste v ich domácom prostredí, prestanete si postupne dávať pozor. A tak som sa niečím záhadným nakazil a odniesol si to najmä môj žalúdok. Nasledoval pol ročný boj. Ale zo všetkých mojich ciest po svete toto bolo jediné vážnejšie ochorenie, a to vďaka môjmu podceneniu situácie.

Tvoja najveselšia príhoda z ciest po Afrike?

Vtipných príhod je veľa, lebo Afričania sa radi smejú a ich život tak píše vtipné príhody. Spomeniem aspoň jeden: Nechceli nás ubytovať v takom dedinskom moteli, že majú vraj plno. No ale napokon pani domáca povedala, že jedna izba sa predsa len nájde. Vošli sme do areálu a postupne sme badali, že tu niečo nesedí. V jednej izbe boli bicykle, v druhej seno, v tretej krava, v štvrtej motorka, atď. Domáca asi 150 kilová pani ma teda uložila do svojej postele, že je to pre ňu česť, a Matúša nechala spať vonku. Asi po hodine, keď som ležal a sa mi už zatvárali oči, sa zrazu otvorili dvere, a táto domáca pani vošla do miestnosti v ružovom negližé, s narúžovanými perami od ucha k uchu, s odhodlaním, že si ľahne ku mne do postele….Fuu, mal som čo robiť, aby som sa džentlmensky, medzi ňou a stenou, ospravedlnil a vytratil. Napokon som spal v aute.

Akú expedíciu si ešte podnikol mimo Afriky?

Bol som súčasťou lekársko-botanickej expedície Amistad do Venezuely a Brazílie, v roku 2001, nakrútili sme dva dokumenty, o kmeni Warao a o Stolových horách. Do Latinskej Ameriky som sa ešte vrátil na sólo cesty, a to do Peru a Bolívie, potom do Čile a Argentíny, v strednej Amerike to bolo Mexiko. Veľa ciest som podnikal do Ázie. Či už to bola India, alebo Vietnam a Kambodža. Ako novinára ma televízia poslala do Indonézie do oblastí zničených tsunami či na zemetrasenie v Pakistane. Osobitou kapitolou môjho života tvorila Austrália, kde som pracoval pri koňoch a potom cestoval.

Kam ideš najbližšie?

Teraz sa chystám po európskych mestách a dedinkách. Milujem sever, chcem ísť prebrázdiť Island. No a budúci rok by to mal byť Tibet a Nepál.

Henrich Krejča

Vyštudoval Ekonomickú univerzitu v Bratislave. Od roku 2010 pracoval v TV Markíza ako redaktor domáceho a neskôr zahraničného spravodajstva v Prahe.  Od roku 2006 šéfoval spravodajstvu, neskôr publicistike Zároveň moderoval reláciu Paľba,  ktorú aj scenáristicky pripravoval.

Okrem svojej manažérskej činnosti sa venuje dokumentárnej tvorbe a cestovaniu. Zo sedemmesačnej cesty naprieč Afrikou nakrútil osemdielny dokumentárny cyklus Slnko a tiene Afriky. Za dokument Nežná 1989 – 20 rokov manželstva so slobodou získal prémiu Literárneho fondu. Po dvojročnej prestávke venovanej cestovaniu sa vrátil do Televízie Markíza, kde v súčasnosti zastáva post riaditeľa spravodajstva a publicistiky.

Aj ty by si sa rád pozrel a podnikol expedíciu do Konga? Pozri praktické cestovateľské rady práve tu.

Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.